Švajčiarsko, Provensálsko a Monaco jedným ťahom
- Ženeva
- Lyon
- Marseille
- Uzes
- Roussilion
- Cassis
- Nice
- Monaco
- Eze
19.7.2022
Letíme, deti sú s babkou a Marcel a ja sa môžeme oddávať radovánkam bez detí a iných starostí.
Vlastne nie, budeme mať starosť, že čo zjesť, kam ísť, aké ubytovanie si zajednať… 😂
Prvá zastávka je Geneva vo Švajčiarsku. Z letiska sme si kúpili lístky na vlak do centra, odkiaľ nám vyráža vlak do Francúzskeho Lyonu. Vlakmi bežne v zahraničí nejazdíme, ale tu by sme radi išli aj vysokorýchlostným vlakom TGV, tak som zvedavá, či sa nám to podarí a ako sa nám bude celkovo jazdiť po Francúzsku.
Vlak z letiska a ani ten nasledujúci síce TGV nebol, ale aj napriek tomu boli celkom rýchle a tie, čo sme si my vybrali aj relatívne lacné. Všetky nápisy na stanci boli po francúzsky a tak sme sa museli pýtať na správnu koľaj, ale potešilo nás, že Francúzi sa trocha snažia hovoriť aj anglicky. (Občas nás zaskočilo, že niektorí hovoria aj slovensky 🤔).
Naša cesta:
- Geneva
Zaujímavé v Ženeve je, že záleží kde sa akurát človek nachádza a podľa toho sa mu účtujú dáta. Keď sme pristáli na letisku, mali sme Francúzsky roaming. V letiskovej hale nás to už prehodilo na Švajčiarsky. No a Švajčiarsky roaming, to mi neradi, to je mega drahé.
Na vlakovej stanici stačilo prejsť pár krokov a buď sme boli vo Francúzsku, alebo v Švajčiarsku. Od toho sa odvíjala aj reč, ktorú tam bolo počuť. Francúzština, nemčina, taliančina, angličtina, a švajčiarština.
- Lyon
Do Lyona sme dorazili uvarení. Vo vlaku bolo asi 30 stupňov a von cez 40 stupňov. Prvé čo sme urobili bolo, že sme sa presunuli do obchodného centra, kde bolo krásnych 25 stupňov a strávili tam asi dve hodiny. Keď vonkajšia teplota klesla na 36 stupňov, presunuli sme sa na hotel. Kráčať pol hodinu po rozpálenej ulici bolo ťažké, ale odmenou nám bola klíma na izbe.
Ráno sme vyrazili do mesta zavčasu. Už o siedmej sme kráčali a bolo to úplne niečo iné, s porovnaním s predchádzajúcim dňom. Dali sme si raňajky v miestnej kaviarni a rozdelili sme sa.
Ja som išla objavovať krásy Lyonu a Marcel na izbu pracovať.
Lyon je krásne mesto. Stredom pretekajú dve rieky Róna a Saone a medzi nimi je poloostrov s historickými budovami.
Pôvodne bola mojím cieľom len socha Malého princa od Exhuperyho, ale ako som kráčala, objavovali sa predo mnou nové a nové krásy. A tak som kráčala a kráčala. Starý amfiteáter na kopci s výhľadom na celý Lyon, vedľa neho katedrála s pouličným muzikantom, historické uličky, kostoly, sochy, fontány… V Lyone je stále čo objavovať. Do parku – Parc de la Tête d’Or s jazerom, botanickou a zoologickou záhradou som sa už nedostala.
Teplota začala stúpať k štyridsiatke a bolela ma z toho neskutočne noha. Po 30 000 krokoch som si povedala, že stačí a znovu som skončila v klimatizovanom obchodom dome, kde som kúpila jedno prosecco, fokaču na raňajky a presunula som sa za Marcelom.
Večer sme si zašli ešte na večeru. Obaja sme si dali Francúzske jedlá a na záver sa pozreli na bláznivých turistov z Nemecka skákajúcich do Rony z mosta.
- Marseille
Ráno sme si nastavili budík na šiestu. O siedmej sme mali byť na stanici, tak sme usúdili, že hodina by nám mohla stačiť. Nestačila. Nie len, že ma noha stále bolela, ale vlak nám išiel z úplne inej stanice do akej sme prišli a tam by sme pešo nestihli prísť. Marcel rýchlo objednal uber a s ním sme to našťastie stihli.
Mesto Marseille sme mali naplánované prejsť krížom cez všetky hlavné pamiatky.
Zo stanice ku nádhernej katedrále de Major, popri vode k múzeu civilizácie MUCEM, ďalej po opevnení starého mesta k Place d Armes, až k nádhernej basilique Notre dame de la Garde, ktorá je na kopci nad mestom.
Bolo veľmi veľké teplo, tak sme sa pomaly presúvali, aby sme sa čo najmenej unavili a zadýchali, aby sme sa neprehriali a tak sa nám nakoniec aj podarilo prejsť všetky naplánované pamiatky.
Pomaly sa blížil čas vyzdvihnutia auta z požičovne, tak sme skočili ešte na obed (jedna maličká pizza za 20 EUR 😩) a potom už hor sa smer Provensálsko (Provence).
- Uzes
Keď sme dorazili do Uzes, majitelia ubytovania nás už čakali. Apartmán bol v ich dome, s malou záhradkou a bazénom. Mysleli sme si, že tam bude ubytovaných viac ľudí, ale boli sme tam len my a oni. Dom bol ale veľký a majiteľ veľmi komunikatívny. Všetko nám vysvetľoval, doniesol nám 4 mapy okolia a dohodol s nami raňajky, ktoré sa denne podávali na terase pri bazéne.
Ráno, predtým ako sme sa išli najesť, som vstala a išla si zaplávať. Bazén, s jemne slanou vodou som mala tri kroky od postele. Zaplávala som si, dala si sprchu v záhradnej sprche, obliekla si letné šaty a čakala na príchod raňajok. Bolo to také trocha viac “nóbl”, tak som si tam pripadala ako nejaká celebrita, alebo princezná. 🙂
Potom sme sa vybrali preskúmať mesto. Malé historické mestečko s kaviarňami a obchodíkmi. V miestnej bagetérii sme si kúpili bagety a iné francúzske dobroty a v potravinách mäsovú Terinu.
Terina a Paté u nás poznáme skôr ako paštéku, ale tu, vo Francúzsku je to naozaj dobrota. Kúsky mäsa a lahodná chuť, spolu s čerstvou bagetu, kyslými uhorkami a rôznymi druhmi olív z miestneho trhu, nám zaháňali hlad na obed niekoľko krát počas pobytu vo Francúzsku.
V Uzes sme objavili krásu elektrobicykľov. Nemuseli sme niekoľko hodín kráčať pešo, ani sa viesť na aute, ale mali sme obe aktivity v jednom.
Domáci nám miesto raňajok nachystali piknikový kôš a my sme skoro ráno vyrazili objavovať krásu provenslanska.
Prešli sme okolo múzea Haribo gumených cukríkov, prešli rôznymi peknými dedinkami, až sme dorazili k starému mostu, čo bol vlastne starý vodovod Pont du Gard postavený Rimanmi 19 rokov pred Kristom.
Keď sme odovzdali bicykle, zašli sme si ešte na miestny trh a nakúpili pár dobrôt.
Uzes vo mne zanechal veľmi príjemné pocity. Vedela by som si tam predstaviť stráviť aj niekoľko týždňou čítaním kníh, maľovaním, bicyklovaním, kúpaním sa, prechádzkami a posedávaním v kaviarňach. Možno raz, v druhom živote, keď sa narodím ako Francúzska.
- Roussilion
Ubytovanie v hoteliku Les Sables de Orce bolo príjemné. Útulná romantická izba, balkónik s výhľadom do záhrady a bazén s príjemnou vodou bol v letnom, horúcom počasí vykúpením, po rozpálených mestách a miestach, kam sme sa po ceste zastavovali.
Boli sme pozrieť preslávené levanduľové polia. Vybrali sme si cistenciarsky kláštor Senanque, kde sa mníši o polia starajú a vyrábajú z nich rôzne produkty. Kúpili sme si síce len magnetku 😁, urobili zopár fotiek a potom išli pozrieť vinársku dedinku Châteauneuf du Pap (v preklade “Pápežov nový hrad”). Okolo hradu, ktorý si dal postaviť pápež Ján XXII a používal ho ako svoje vidiecke sídlo, sú postavené malé kamenné domčeky a jedna vináreň za druhou. Rôzne druhy vína a prevažne značku Vin du Pepe (pápežovo víno), je možné si nie len kúpiť, ale ich aj ochutnať v miestnych vinárňach.
Druhý deň sme sa vybrali pozrieť na cestu okrovými farebnými lommi, Le sentier des ocres. (Okr je železitá hornina a skladá sa z farebného ílu s hydroxidom železa. Okr bol používaný ako prírodný pigment už v prehistorických časoch v Lascaux. Vždy bol cenený pre svoju netoxicitu a veľkú životnosť vo dekorácii, výtvarnom umení a múroch.)
Okrové lomy boli pekné, ale žiaľ, aj topánky nám chytili peknú okrovú farbu. Takú, akou sú tu vymaľované všetky omietky na domoch.
Čo nás ešte zaujalo, bol turecký med. Veľké kusy rôznych chutí, ktoré vyzerali ako okrúhle syry. Neodolali sme a kúsok si kúpili.
Poobedný bazén a potom večeru s tradičným ružovým vínom sme si dokonale užili. Teda aspoň ja, Marcel musel (chcel) aj pracovať, takže ja som mala čas prečítať si trocha knihu.
6. Cassis
V hoteli sme si dali vyprať oblečenie. Viac ako deň sa nedá chodiť v jednom oblečení. A keďže cestujeme naľahko, každý večer som si ručne prala. Po týždni som to nechala na profesionálov, čiže na práčku a dala som im tam vyprať skoro všetko čo môj batoh obsahoval.
Čo bolo v Cassese zaujímavé?
Mestečko je umiestnené v kopci, takže keď sme sa išli prejsť k moru, alebo do centra, tak sa ťažko kráčalo domov. V hotelíku sme mali bazén. Cikády okolo neho hrali tak nahlas, že som sa nemohla sústrediť ani na knižku, ktorú som čítala. Na izbe sme nemali chladničku a vlastne ani stôl, ale to nám nebránilo, aby sme si pochutnali na masovej terrine a paté a veľkom červenom melóne.
Jeden deň sme si objednali plavbu loďkou. V Cassice je veľa krásnych skalnatých zátok a útesov. Keď sa ale dve hodiny plavíte od jednej zátoky k druhej, nemôžete si zaplávať v krásnej priezračnej vode a všetci na vás hovoria len francúzsky, tak to nie je ideálny letný výlet.
Tento nie najlepší výber výletu sme si vynahradili piknikom pri západe slnka, kde nás odviezol objednaný vozík tuk-tuk, zoznámili sme sa tam s dvoma škótkami a po pikniku skončili v miestnej vinárni.
7. Nice
V Nice bolo teplo, keďže je to prímorské letovisko. Boli tam mraky ľudí, čo sa miestnym určite páči, lebo žijú z turizmu. A o cenách ani nehovorím. 🙄 Že sa mi v Uzese zdala biela pánska letná košeľa za 50 Eur strašne veľa? Tak to som ešte netušila, že tu sa pod 65 EUR kúpiť nedá. Samozrejme sme ju nekúpili. Marcelovi stačilo biele bežecké tričko, ktoré mu raz dávno daroval svokor. 😉
Hneď po príchode do Nice nás ovanul smrad. Z Nice budem mať pamiatku na bezdomovcov (sans domicile fixe S. D. F.) žijúcich v stanových tlupách, umiestnených na rôznych verejných miestach, všade žobrajúcich a divných. Niektorí bezdomovci aj pracujú, majú drobné brigády, ale nájom je v Nice drahý a aby si mohli byt prenajať potrebujú preukázať, že majú prácu…
Ale ak si odmyslím bezdomovcov, smrad, teplo, davy ľudí a predražené obchody, tak je Nice celkom pekné mesto.
Kúsok od nášho ubytovania sme mali vyhliadku Montee du Chateau (Zámecký vrch) s umelo vytvoreným vodopádom a múzeum moderného a súčasného umenia MAMAC so zaujímavou modernou výstavou.
V Nice je možné vidieť rôzne katedrály, kostoly, sochy. Najznámejšia je Fontaine du Soleil (fontána, kde je socha gréckeho boha Apolona) na Massenovom námestí.
A kto vládze (ja som vládala), môže ísť až na hrad Fort du Mont Alban, s výhľadom na celý Nice, alebo si požičať elektrobicykel a vyviesť sa k hvezdárni – Observatory De La Côte D’azu.
My sme boli ubytovaní priamo v starom meste, dve minúty od pláže, ktorú som tri krát na chvíľu navštívila aj s kúpaním. Voda teplá, pláž kamenná. Keby som mala kufor do lietadla, tak si nazbieram zopár krásnych okruhliakov na pomaľovanie.
Reštaurácie sme tu nenavštívili, aj keď tu bola jedna vedľa druhej a nebol by problém zohnať miesto na sedenie, ale mali sme kuchynku a miestne obchodíky mali všetko, čo sme potrebovali na uvarenie si chutných pokrmov. A tak sme chodili mimo potraviny len na čerstvé bagety do miestnych pekární a na zmrzlinu rôznych chutí. (Pre cenové porovnanie: fľaša červeného vína v potravinách 7 EUR a tá istá fľaša v reštike 25 EUR.)
9. Monaco
Do Monaca, druhého najmenšieho štátu, ktoré je zároveň aj mesto a rozprestiera sa na rozlohe 2,02 km2, jazdia vlaky z Nice každú pol hodinu (a vždy sú úplne plné).
Išli sme hneď za rána, kým ešte nepražilo slnko. Chvíľu sme zisťovali, ako je to s hranicou, či náhodou nepotrebujeme pasy, inú menu a ako je to tam s dátami, keďže Monaco nepatrí do EÚ. Ale všetko je tam bez problémov. Hranicu sme nepostrehli, platí sa tam Eurom (napríklad, ak by si tam chcel niekto kúpiť nehnuteľnosť, tak je možné. Dvojizbový byt je tam priblizne za 3,5 mil EUR.)
Ja som si dáta pre istotu vypla a aspoň mi to zbytočne nemíňalo baterku. A mala som stiahnuté offline mapy, takže som ich ani nepotrebovala.
Najprv sme sa vybrali pozrieť Jamesa Bonda do Monte Carlo Casina. Casino bolo ráno zavreté (to sa dalo od kasína očakávať 😁), tak sme si pozreli obrovské jachty kotviace v prístave, odtlačky nôh všetkých najlepších futbalistov sveta a dali si aspoň rannú kávu pred Casinom. Na chvíľu som sa dnu predsa dostala (na WC 😂).
Cez celé mesto sme prešli k Palais du Prince – kráľovský palác z 13. storočia, kde žije stále kráľovská rodina. Múzeum bolo krásne, plné obrazov, histórie a zlatom sa blyštiacich sa vecí.
Vonku sme sa pozreli na strážiace a pochodujúce hradné strážne, kúpili si magnetky a popri výhľade na Monako si zjedli doma pripravené bagety. Musée Océanographique – najlepšie akvárium v Európe a Jardin Exotique – 7000 kaktusov s výhľadom sme nenavštívili. Možno nabudúce, keď budeme mať so sebou aj deti.
A čo bolo ešte zaujímavé, boli výťahy, ktorými sa dalo voľne jazdiť, pretože Monaco je vystavané ako keby do vysokej skaly.
Domov sme išli znovu vlakom, s medzizastaním v dedine Eze. Vystúpili sme z vlaku do teplom rozohriatej krajiny a jedine, čo som zvládla bolo, prejsť sa k moru, postaviť sa do neho, ochladiť sa a vrátiť sa naspäť k vlaku. Eze je vraj najkrajšia stredoveká dedinka Francúzska, vystavaná na kužeľovitom kopci. Ale vykráčať v tom teple na kopec, aby som sa pozrela na dedinu mi neprišlo vôbec lákavé. Keby tam mali aspoň výťahy, ako v Monacu. 😉
10. Eze
Večer sme rozmýšľali, čo ešte podnikneme. V Uzes sa nám páčila jazda na bicykli, tak sme pozerali, či aj tu niečo podobné nie je. A možností tu bolo neúrekom a dokonca aj celkom lacné.
Večer sme si ich zajednali a ráno (o 9.30, lebo skôr nepracujú) sme vyrazili do hôr.
Na elektro bicykloch to bolo naozaj na nezaplatenie. Obrovský strmák najprv hore a potom dole by som bez pomoci motora nedala. Výhľady nádherné, jazda pohodová, určite to ešte niekedy vyskúšame. A tak sme sa vybrali do Eze. Na bicykloch tam a späť, aj s krátkou prehliadkou mestečka sme to dali za 4 hodiny.
Naša námaha stála za to, na pešo by som tam kráčať nechcela, ale s motorom, to bola krása. Vošli sme do starého centra a na miestnom trhu ochutnali tradičné jedlo z Nice a to cícerovú placku Soccu. Po ceste sme sa zastavili na najvyššom bode našej cesty s pekným výhľadom a urobili si tam piknik. Francúzske paté s bagetou a ako prílohu broskyne.
Keď sme vrátili bicykle, išli sme ešte na dezert. Obrovskú zmrzlinu, ktorej sa tu predáva veľa druhov a chutí.
11. Marseille
Ráno sme vstávali o piatej, aby sme stihli autobus do Marseille, odkiaľ nás vzal vlak na letisko do Genevy. Autobus išiel znovu z letiska, na ktorý sme sa presúvali električkou, ktorá jazdila aj popod zem. Vyrazili sme pol hodinu neskôr, lebo šofér mal nezhodu s manželským arabským párom, ktorý nakoniec musela vziať polícia. Čo sa dialo, to sme nezistili, lebo francúzština je stále pre nás úplne nezrozumitelný jazyk a angličtina tu nie je až taká samozrejmá ako v iných krajinách, ktoré sme navštívili. Ale zatiaľ sme sa vždy dohovorili, veľa slov sa dá ukázať pantomímou 😁.
(Šofér nevedel ani slovo anglicky, ale snažil sa. Potom ako nám niečo tri krát zopakoval Francúzky a my sme netušili čo chce sa zamyslel a povedal “tventy tu”. Takže sme zistili, že sa nám celý čas snažil vysvetliť, aké máme číslo sedadla. Naše číslo bolo 12 (twelve). 😩)
Či je v Marsseile čistejšie ako v Nice by sa dalo polemizovať.
Je to proste veľké mesto s ľuďmi rôznych kultúr a hlavne v lete je tam teplo a smrad. Na prestup na stanici sme mali 4 hodiny. Išli sme sa prejsť a zohnať niečo na jedenie. Prechádzali sme po moslimskej štvrti, potom po černošskej, až sme skončilo v japonskej reštike v malom obchodnom centre, kde bola aspoň trochu klíma. Moje jedlo shake teriyaki (losos s ryžou) nemalo chybu a Marcel sa zo svojho jedla Tori katsu tiež celkom dobre najedol.
Z Marsseile sme išli konečne TGV vlakom (Train à Grande Vitesse). Tento vlak môže ísť rýchlosťou až 300 km/h. Síce sa vzhľadom nelíšil od bežných naších vlakov, ale pohľad z okna bol zaujímavý, pretože to tam všetko rýchlo utekalo. Ale len občas. Často sme stáli, brzdili… Do Ženevy sme sa dostali za necelé 4 hodiny, tak asi to nebolo až také pomalé. Vlak meškanie pravdepodobne dobiehal v tuneloch, pretože ma v nich neskutočne boleli z tej rýchlosti uši. Budem vedieť do budúcna, že si musím dať v tuneli žuvačku. 😂
V Ženeve sme prespali a skoro ráno odleteli naspäť do Prahy.
