Slovinskom za pár dní.
Slovinsko, krajina, ktorá vznikla ako samostatná republika až 25. júna 1991, dovtedy sme ju poznali pod názvom Juhoslávia (útvar spojený zo štátov dnešného Chorvátska, Macedónska, Srbska, Slovinska, Čiernej Hory a Kosova) má rozlohu len 20 273 km2 a okolo 2 miliónov obyvateľov.
Je síce malá, ale každý si nájde to pravé na strávenie dovolenky. Či už aktivity aktívne, pasívne, alebo dokonca aj všetko v jednom.
Jednu takúto zmiešanú letnú dovolenku v roku 2013 som absolvovala aj ja. A tu sú moje dojmy.
Z Bratislavy sa po niekoľkých hodinách cesty ocitnete v nádhernom kraji, plnom zelene a hlavne posiatom termálnymi prameňmi, kde sa nachádzajú rôzne kúpele, rôznych kategórií. Z miest zvučných mien, ako je Maribor, Celje, Laško, Zreče, ale aj menej zvučných si treba dôkladne vybrať podľa svojich požiadaviek.
Veľmi známe v meste Čatež ob Savi sú kúpele Čatež, ktoré keďže sú blízko chorvátskych hraníc, sú väčšinou navštevované ako medzizastávka pri ceste do Chorvátska. Sú obklopené riekou Sávou a umelým jazierkom uprostred celého komplexu. Patrí k nim aj veľký vnútorný a vonkajší aquapark s veľmi príjemnou teplotou vody a s rozmanitými atrakciami pre všetky vekové skupiny. Ubytovanie je v hoteloch, apartmánoch, kampingoch, ale aj v luxusnej indiánskej dedinke v indiánskych stanoch, starodávnych kočoch, alebo chatkách položených na vode. Vody pod chatkami je v lete menej, ale vyzerá to veľmi zaujímavo. Jedlu, čistoty okolia, či už v hoteli, alebo na kúpalisku, v obchode, na trhoch sa nedá nič vytknúť aj slovinci sú ochotní a milí.
Je to naozaj veľmi príjemná zastávka na ceste do Chorvátska, ale dá sa tu stráviť aj plnohodnotná dovolenka.
Bližšie k našej hranici v Rimskych Topliciach sú Rímske Terme. Sú vsadené do zalesneného svahu kopca a farebne je fasáda zladená so stromami, takže z diaľky si človek vôbec neuvedomí aký veľký komplex kúpele sú. Okolie kúpeľov je vhodné na potulky na bicykloch, ale aj na turistické výstupy napríklad na Kopytník, alebo Šmohor a kto by rád vyskúšal jazdu na koni, tak v okolí sú rôzne ponuky na jazdenie. Informatívne mapy o základných trasách sú dostupné v informačných kanceláriách, ale aj na hoteli.
Prvý dojem na mňa hotel neurobil moc dobrý. Parkovanie, ktoré je aj kryté a výťahom sa dá dostať až na recepciu hodnotím kladne, ale recepcia sa nachádza na neútulnej chodbe a okrem toho je tam aj bar, v ktorom sa človek aj cíti ako keby bol na chodbe.
Izby sú príjemné, veľké, ale všetko je veľmi neosobné, sterilné. Vnútorný bazén, ktorý má pripomínať starodávne rímske kúpele pôsobí tiež veľmi chladne a znova mi pripadal ako zaplavená chodba. Vonkajší bazén je už modernejší, umiestnený na balkóne, s peknými výhľadmi a keď je pekné počasie, tak aj s minibarom. Keď vonku prší, je potrebné vystačiť si s jedným obyčajným kávomatom na mince. V hoteli je každý deň nejaký program, napríklad cvičenia v bazéne, zumba, fitness, ochutnávka vín, pozorovanie hviezd, prednášky, prechádzky. Víno sme ochutnali aj my, ale bolo so slovinským výkladom, takže sme si museli vystačiť len s ochutnávkou. Celý hotel je určený skôr pre staršie ročníky, alebo pre mladý párik, ktorý chce mať súkromie, s deťmi by som tam určite nešla.
Z kúpeľného kraja sa presúvame ďalej do kraja horského, do Triglavského národného parku. Diaľničné cesty a niektoré rýchlostné cesty sú spoplatnené, treba si kúpiť diaľničnú známku 7 alebo 30 dňovú a nalepiť na správne miesto, pretože vždy pred vstupom na spoplatnenú cestu je kontrolovaná kamerovým systémom. Tieto cesty sa dajú aj obchádzať, ale je to dosť veľký adrenalín, pretože nespoplatnené cesty síce nie sú rozbité, ale idú cez malé dedinky a hlavne dosť vysoké kopce, aj cez tisíc kilometrov nad morom. Na obdivovanie prírody, okolia, hôr, kostolíkov týčiacich sa skoro v každej dedinke je to cesta príjemná, ale len keď máte plnú nádrž a dobrý žalúdok.
Slovinsko je rozdelené na štyri zemepisné oblasti : Alpy, Dinárske pohorie, Panónska panva a Stredozemie. Najvýznamnejším horským celkom sú Alpy. Delíme ich na predalpské podhorie a vysokohorské Alpy zahrňujúce tri celky: Julské Alpy, Karavanky a Kamnicko – Savinjské Alpy.
Julské Alpy sú najvyšším pohorím, s najvyššou slovinskou horou Triglav (2864 mnm). Znak Triglavu, podľa mytologického významu, boh s tromi hlavami môžeme vidieť zobrazený aj na štátnom symbole.
Na Triglav sme sa chystali vyraziť od Bledského jazera. V tomto krásnom jazere sa dá kúpať, plaviť na loďke, chytať ryby, alebo sa dá urobiť okolo neho asi trojhodinová prechádzka. V strede jazera sa týči na ostrovčeku Bledský hrad, z ktorého je výhľad na jazero a okolité hory. K jazeru sme prišli v neskorších poobedňajších hodinách a tak sme si ho len zbežne prezreli a potom hľadali vhodné ubytovanie. Camping hneď pri jazere sa nám zdal ideálny, ale zistili sme, že v Slovinsku je sviatok (15. august – Nanebovzatie Panny Márie) a camping bol úplne preplnený. Dohodli sme sa s nimi, že keď si nájdeme nejaký kúsok na postavenie stanu, že budeme môcť zostať. Kúsok sme síce našli, ale spanie na ňom bolo veľmi nepohodlné, pretože bol na udupanej, tvrdej zemi. Camping bol štvorhviezdičkový, takže sociálne zariadenia boli na veľmi dobrej úrovni, ochote recepčných sa nedá tiež nič vytknúť. Veľké návaly ľudí zvládali bez stresov a ešte nám aj odpovedali na naše mimo kempingové otázky ohľadne najvhodnejšej cesty na Triglav, dopravy a stravy. Campingová reštaurácia, kde sme sa vybrali na večeru vyzerala ako naše staré socialistické reštaurácie a aj čašníci sa tak správali. Ignorácia, neochota, jedlo obyčajné, ale mali elektrické zásuvky pri stole, tak sme si aspoň dobili našu elektroniku.
Ráno sme sa zbalili a keďže nám nebolo odporúčané použiť predražené taxíky, ani miestnu autobusovú dopravu, ktorá by nás nedoviezla na to miesto kde sme chceli ísť, iba niekde poblíž a zbytok by sme museli odkráčať a nechodila ani tak často, takže na spiatočnej ceste by sa nám mohlo stať, že by sme ostali niekde bez odvozu, vybrali sme sa naším autom na začiatok trasy – Rudno Polje. Označenie cesty bolo dosť slabé, v cieli sme netušili, že sme tam už došli, ale asfaltka skončila a od okoloidúcich sme sa dozvedeli, že sme prišli správne. Bol to veľký športový areál Pokljuka pre tréning biatlonistov a triatlonistov. Auto sme si zaparkovali na parkovisku pred hotelom a opýtali sa jedného trénera bežcov, ktorým smerom sa máme vydať. Ten nám ukázal chodník, ktorý začínal kúsok za parkoviskom, pri zavretom maličkom skanzene (asi 5 dreveníc). Biely kruh, ohraničený červenou farbou je turistická značka, ktorou sú označené všetky trasy v Julských alpách. Značku sme teda mali a tak sme vyrazili. Chodník je udržiavaný, dobre značený a turistov je tu v porovnaní s našimi Tatrami pomenej. Po zle vyspatej noci sme boli dosť unavení a tak sme sa sústredili viac ako na výkon, na pozorovanie úžasnej krajiny. Chceli sme zostať na chate Vodnikov dom na Velem polju, kde sa dala načapovať pitná voda a bolo tam ubytovanie. Na starosti to tam mali dve staršie dámy, ktoré boli také pomalé a neochotné, že po vyše hodine čakania na dve už predvarené polievky sme sa rozhodli, ani sa len nepokúšať pýtať sa na ubytovanie a ísť ďalej. Naše rozhodnutie sme neoľutovali, pretože sme si vybrali nádherný chodník Velskou dolinou, plný nezabudnuteľných výhľadov, krásnych kvetov, rastlín, rôznych zvierat (svište, kamzíky, jarabice, rôzne pekné chrobáky) a ľudí sme na celom chodníku stretli asi štyroch.
Dorazili sme na chatu Koča na Doliču, kde sme sa hneď informovali na nocľah. Miesto nemali, pretože na tieto chaty si je treba miesto dopredu rezervovať, ale keďže už bolo neskoré popoludnie, dohodli sme sa, že zostaneme spať na lavici v jedálni. Drevené lavice a aj stoly boli dosť široké, spacáky sme mali so sebou, tak to pre nás problém nebol.
Elektriku majú vyrábanú dvoma malými veternými mlynmi, voda sa tam dá kúpiť len vo fľaške, takže aj zuby sa umývajú len takou minerálnou vodou, ktorú má každý vo fľaške a WC je suché, tureckého typu.
Nakoniec sa pre nás našli dve voľné postele medzi pätnástimi deťmi, ktoré boli na turistickom výstupe so svojimi vedúcimi. Tie nám nevadili, hlavne že sme boli v teple a mäkkom.
Ráno všetci pokračovali na Triglav, my sme ale mali menšie zažívacie problémy a tak sme išli naspäť. Vybrali sme si už známu trase Velskou dolinou, ale nešli sme už na chatu Vodníkov dom, ale krížom cez salaš. Kravičky, ktoré sa nám v predchádzajúci deň dosť hlasne predvádzali tam neboli, ale bačova žena nás hneď pohostila čajom a veľkým asi polkilovým kusom kravského syra (samozrejme nie zadarmo). Túru sme si vychutnávali, pretože počasie bolo ukážkové, kamzíky a svište nám pózovali a celé to bolo ako v rozprávke. Už len víly a škriatkovia mi tam chýbali.
Keďže sme sa nezdržali dlhšie pri Bledskom jazere, rozhodli sme sa pozrieť si lepšie Bohinjské jazero. Aj keď je oblasť veľmi vhodná pre rozmach cestovného ruchu a turizmu, ale ochrana prírody brzdí jeho nekontrolovateľný rozmach, takže tam nie sú veľké hotely na každom kroku. My sme si vybrali eco hotel s malým aquaparkom v Bohinjskej Bistrici. Hotel to bol pekný, ale chladný. Nielenže personál bol veľmi odmeraní a nevľúdni, ale aj teplota na izbách bola dosť nízka. Hotel mal aj svoj wellness s bazénom, ale ten bol taký drahý, že sme navštívili radšej len aquapark prepojený z hotelom, do ktorého sa dalo ísť v hotelovom župane. Aquapark mal vonkajší aj vnútorný bazén, vírivku aj tobogán, ale voda bola studená a keď bol človek vychladený z izby, v ktorej nebolo možné vypnúť stále chladiacu klimatizáciu, tak si to ani nemohol vychutnať, pretože mu bola stále zima.
Výhľady z izby na okolité hory boli nádherné a tak hotel sme využili len na prespanie a išli radšej objavovať krásu okolia.
Na najväčšie Slovinské jazero Bohinjské jazero, konkrétne do dedinky Ribčev Laz sa dá ísť nielen autom, ale aj autobusom, alebo bicyklom, ktorým si človek lepšie vychutná krásne zelené okolie. A na bicykli je dobré obísť aj celé jazero dookola, pretože pešo trvá cesta okolo 4 hodiny. V jazere sa dá kúpať, chytať ryby, člnkovať, alebo je možné povoziť sa dvoma loďkami, ktoré vozia záujemcov z jednej strany jazera na druhú. My sme si požičali drevený čln a brázdili krížom krážom cez jazero. Skoro sme sa nestihli vrátiť v určenom čase naspäť, pretože nám fúkal protivietor a tak sa nám zdalo, že stojíme stále na mieste.
Do jazera vteká rieka Savica, na ktorej je v blízkosti jazera krásny 80 m vysoký vodopád Savica. Kúsok pod vodopád sa dá dostať autom alebo bicyklom a potom po zaplatení vstupného je treba vyšľapať ešte asi 20 minút po schodoch.
Okrem vodopádu je pri jazere aj lanovka do lyžiarskeho areálu Vogel odkiaľ sa môžete prejsť na vyhliadkový bod Točka, alebo skočiť napríklad paragliding.
Keď sme už boli nasýtení Triglavskym národným parkom, presunuli sme sa k slovinskému moru, ktoré má len 47 km pláží. Keď sme prichádzali k známemu letovisku Portorož cesty boli plné áut. Parkovanie neďaleko pláže je možné, ale lepšie je niekde sa ubytovať a neísť na pláž autom, pretože Portorož je vždy plné muziky, zábavy a samozrejme aj rôznych koktejlov a drinkov. Ubytovanie na rýchlo sa nám tam nepodarilo zohnať, tak sme sa len prešli po vybetónovanej pláži, dali si koktail v jednej kaviarni a tam si cez internet rezervovali ubytovanie v hoteli Belvedere. Je to väčší komplex nachádzajúci sa medzi Portorošom a Izolou, skladajúci sa z campingu, chatiek, apartmánov a hotela, ktoré majú spoločný vonkajší bazén, reštauráciu, casino a malý obchodík. Nie je to priamo na pláži, ale asi 200 metrov nad plážou, na ktorú vozí ľudí pravidelne bezplatná kyvadlová doprava. Ubytovanie, ktoré sme mali v maličkom hotelíku, s nami spolu bývali aj veľké lúčne koníky. Prišli vždy, keď sme si nechali otvorený balkón, tak sme radšej moc nevetrali. Pláž, na ktorú nás odviezlo auto bola trávnatá so stromami a aj vybetónovaná so schodíkmi do vody. Po betónovom chodníku sa asi po 50 metroch dalo dostať na pláž mestečka Izola, ktoré má krásne historické jadro, veľa pekných uličiek a zaujímavé záhrady plné rôznych pre nás exotických stromov (olejovníky, palmy). Pláž v Izole bola tiež napoly betónová so schodíkmi a napoly trávnatá s postupným zvažovaním sa do vody, ale mala platené sprchy, tobogán, šmýkačky do vody a vo vode bývalo dvakrát za deň cvičenie a tancovanie. Kúpanie v mori znepríjemňovala tráva, ktorú sa síce snažili stále vyberať, ale nám bolo aj tak nepríjemné kúpať sa tam. Radšej sme sa pešo po ceste popri olivovnikoch a malinči prešli do nášho ubytovacieho komplexu a kúpali sa vo vode v bazéne.
V noci prišla búrka a tak sme sa zbalili a rozhodli opustiť Slovinské Jadranské more.
Na spiatočnej ceste domov, sme sa zastavili v hlavnom meste Ľubľane. Mesto Ľubľana, ktoré je univerzitným mestom a preteká cez neho rieka Ľubľanica sme sa zastavili len na chvíľu. Priamo v centre mesta v podzemnej garáži sme si odparkovali auto a prešli sa po Slovenskej ceste na Prešenerovo námestie, ktoré spája centrum a staré mesto. Výhľad na celé okolie, námestie, tri mosty cez rieku Ľubľanica a pekné kaviarničky s posedením vonku je najkrajší z Ľubľanského hradu. Posilnení domácky robenou čokoládovou zmrzlinou a s príjemným pocitom, že sme videli niečo pekné, sme sa vybrali pozrieť si posledný bod nášho výletu. Postojnsku jamu.
20 km dlhá jaskyňa Postojnska jama aj napriek tomu, že je silne propagovaná a navštevovaná nespočetne veľkým množstvom ľudí, nezanechala v nás negatívne pocity. Na parkovisko pred jaskyňou sme sa dostali bez problémov, tam sme si chvíľu postáli, kým sme prešli rampou na parkovisko, ale parkovacích miest tam majú veľa, tak s parkovaním problém nebol aj keď autá tam prichádzali húfom ako ryby v mori, keďže vonku bolo upršané počasie. Keď sme si kúpili lístok, digitálnych sprievodcov v češtine a postavili sa do radu, v ktorom stálo asi 100 ľudí, neverila som, že sa dnu v ten deň dostaneme. Ale išlo to celkom rýchlo. 5 km, ktorých je sprístupnených je rozdelený do dvoch častí. Po prvej časti premáva vláčik, v ktorom sa človek cíti ako na húsenkovej dráhe a druhá časť je pešia prehliadka. Ľudia sa rozdelia na skupinky podľa jazykov a ich sprievodca im potom veľmi pútavo rozpráva všetko o jaskyni. My, čo sme mali digitálnych sprievodcov sme mali priradeného tiež jedného anglicky hovoriaceho sprievodcu, ktorý bol veľmi ochotný odpovedať na akékoľvek naše otázky. Okrem nádhernej kvapľovej výzdoby sa v jaskyni nachádzajú aj rôzne živočíchy. Najpopulárnejším je krásny tvor jaskyniar vodný (Proteus anguinus). Je to taká slepá, hluchá jašterica bez pigmentu, ktorú je možné na konci prehliadky aj vidieť.
Celá prehliadka aj so státím v rade trvala asi 2 hodiny, ale tento čas ubehol veľmi rýchlo, pretože prehliadka bola pútavá a jaskyňa naozaj veľmi pekná.
Počas nášho výletu, ktorý trval skoro dva týždne sme si v aute krátili chvíľu počúvaním elektronických kníh a slovinských rádií. Nechceli sme zdolávať veľké kopce, prekonávať športové rekordy, ale len spoznať krajinu, ktorá je názvom veľmi podobná tomu nášmu a aj tak Slovákmi veľmi málo poznaná. Slovinsko, v ktorom premávajú vlaky s nápisom slovenské železnice (čo som pochopila až po niekoľkých minútach) a veľa iných vecí majú tiež s názvom slovenské, ma príjemne prekvapilo nielen tým, aké je krásne, aký sú ľudia dobrosrdeční, podobní našej povahe, ale aj aj tým, aké bolo ich bezproblémové používanie druhého svetového jazyka. Bola to hlavne angličtina a ak sa našiel niekto kto ju neovládal, tak vedel určite nemecky. A nielen recepčné, čašníci, policajti, ale aj obyčajní predavači, upratovačky a dokonca aj staré babky na trhu. Všetky informačné letáky a mapy boli viacjazyčné a dokonca aj rádio, ktoré sme mali pustené v aute vysielalo viacjazyčne.
Určite sa do Slovinska ešte niekedy vrátim, pretože je v ňom čo pozerať.
